Nie, nie ste sami, je nás mnoho, čo simyslíme, že ďalej to už nepôjde a sme ešte len na začiatku. Na začiatkudlhej, strastiplnej cesty za vytúženým cieľom, za svetlom. Svetlo, ktoré násčaká na konci je síce vzdialené a občas ho zakrývajú tváre milovanýchprofesorov, magistrov, docentov, či spolužiakov...svetlo, ktoré nám dáva nádeja hovorí nám jediné, že to zvládneme, svetlo v ktorom sa všetci opäťsmejeme, radujeme či flákame.
Nedajme sa ale! Nasaďme si na tvár zváračskéokuliare a popasujme sa s boľavými iskrami nových informácií, ktoréobčas popália, no naučia nás nie uhýbať sa im, ale tréningom a odhodlaním vystaviťim vlastnú tvár a vysmiať sa im do očí. HA! Tam to máte, už vás mám všetkyv hlave! Už mi neublížite!
Nebojte sa byť sami v spoločnosti miliónovkníh. Možno sa predsa stane zázrak a niečo preskočí na vás z nich. Predspaním si ukladajte učivo pod vankúš a pomodlite sa, aby vám cez nocnaskákalo do hlavy.
Mierne depresie, plač, obhrýzanie nechtov,vytláčanie pupákov, škrabanie po tele... všetko je dovolené. Počas skúškovéhonemusí nikto prekypovať krásou. Opuchnuté a červené oči, zjazvená tvár,krvavé nechty... Odreagovať sa môžete aj takto. Len nezabúdajme! My tozvládneme!
...aj takýto nezmysel vyprodukuje študent sosilami v koncoch
...tento článok vznikol na základe nahromadených informáci, ktoré po celom dni deformujú mysel študenta... neobojte sa preto, ak si myslíte, že nič neviete aj keď ste nad učivom celý deň sedeli, je to celkom prirodzené. Veď už ani ja neviem o čom som tam hore písala .-)
