Neplač. A utrel jej trasúcimi prstami slzu z červeného, horúceho líca. Veď ťa predsa milujem! No ona iba mlčala a vzlykala. Nevedel ako sa má správať, plačúce ženy nemusí. Mám ju nechať vyplakať? Mám ju objať? Alebo mám odísť? Čo mám robiť a prečo vlastne plače? Nechal ju tak a odišiel. Porozprávam sa s tebou, keď prestaneš plakať. Jej plač ale stále počul, prenasledoval ho vonku na nočných uliciach, v autobuse a vo vlastnom tichom byte. Stále plakala. Pred očami mal jej krásne modré oči podfarbené červenými žilkami. V hlave sa mu vznášal otáznik. Prečo? Čo sa stalo, čo som urobil? Otvoril si červené víno a zapil ním tabletku proti bolesti hlavy. Mierne pripitý, sadol si na gauč a nechal sa unášať spomienkami na posledné dni.
Uvidel ju v práci. Prišla pred pár dňami, ale len teraz sa s ňou mohol porozprávať. Sedela v bufete a vychutnávala si svoju rannú kávu. Tak čo? Aj dnes máme „krásne“ počasie? Pozrela sa naňho, usmiala sa. Vidím že aj vy máte rád ranné hmly. Volám sa Roman a prisadol si k nej. Romana ho očarila. Nielen, že bola krásna, ale aj inteligentná, veselá, optimistická a vedela vo všetkom poradiť. Roman si ju od prvého momentu obľúbil, všade ju vyhľadával. Podvedome túžil byť stále s ňou a neraz ju pozval na kávu, kde riešili spočiatku pracovné, no neskôr osobné problémy. Roman postupne zabúdal na svoju priateľku Luciu, ktorá preňho chystala obľúbenú večeru, chodieval za ňou stále menej a na obranu, keď ho zaplavila výčitkami tvrdil iba, že má veľa práce. Romana bola preňho nedobytná pevnosť a i keď sa pokúšal flirtovať s ňou, ona bola stále iba priateľská a na vzťah s ním ani len nepomyslela. Lucia bola jeden svet, Romana zase druhý. Keď Romana zistila, o čo mu vlastne ide, utiahla sa, avšak čoraz viac ju to začalo priťahovať, a tak sa z priateľských stretnutí tvaroval tajný vzťah. Nie, nemilovali sa, ani sa nebozkávali, no obaja po sebe istým spôsobom túžili.
A čo Lucia? Spoznali sa pred piatimi rokmi. Nič sa nezmenilo. Jej postava, správanie a ani ich spoločné aktivity. Iba občas, keď ho chcela potešiť, urobila mu výbornú večeru a vymyslela plán na večer. Inak to bolo vždy o tom istom. Aspoň pre Romana. Z práce domov, z domu k nej, o nej domov a opäť ráno do práce. Večný kolobeh. Ale okrem toho večného kolobehu uvidel pred očami aj ich spoločnú minulosť, ich spoločné radosti a trápenia, spoločné záujmy, priatelia, uvidel jej oči, jej krásnu dušu a veľké srdce. Vždy mala pochopenie. Nebola ako ostatné. Práve ona si ho vtedy získala. A teraz? Teraz ju vidí plakať.
Roman otvoril oči. Celý spotený, precitol sa na pohovke. V hlave mu vibruje pulzujúca bolesť v spánkoch. Na stole nedopitá fľaša červeného a vedľa neho mobil. Blúdi v esemeskách a nachádza správy od Romany aj od Lucie. Do rána ich prečítal všetky najmenej desaťkrát, kým nepocítil v očiach neznesiteľný tlak.
Lucia plakala preňho. Pre jeho stratenú lásku, pre ich spoločnú minulosť, preto, že aj keď ho tak milovala, on sa stratil niekde v tmách a ona zostala len akousi zahmlenou spomienkou.
A vtedy sa Roman zobudil. Lucia ležala vedľa. Bola krásna ako nikdy. Ryšavé kučery sa jej točili okolo spánkov a dlhé mihalnice sa občas zatriasli. Pohladil ju jemne po líci a pošepkal viac pre seba ako pre ňu, prepáč mi. Žiadna žena mi nestojí za to, aby som o teba prišiel. Zostane to mojím malým tajomstvom, spomienkou, ku ktorej sa už nevrátim.
