Adam bol vždy mužom mojich snov. Nebojím sa to vysloviť. Vždy to tak bolo, aj potom, čo som sa vydala za iného. No inak to nešlo. Adam odišiel po prekrásnych piatich rokoch do Švajčiarska. Obom nám bolo ťažko. Chcel, aby som šla s ním, no nemohla som. Rodičia o tom nechceli ani počuť, a tak sme sa dohodli, že si budeme písať a zostaneme v kontakte. Po roku listy prichádzali čoraz zriedkavejšie a stručnejšie. Spájali nás už iba spomienky. Adam nepoznal mojich priateľov, moje historky boli pre neho cudzie, rovnako ako pre mňa tie jeho, až som mala pocit, že už si nerozumieme. Prestala som písať, mala som pocit, že to tak bude lepšie. Nechcela som sa vnucovať a pochopila som, že Adam sa už nevráti. Má nový život, priateľov a možno aj nové dievča.
Juraj ma požiadal o ruku v nemocnici. Romantické však? Trávila som tam veľa času. Bývali sme neďaleko nemocnice a rada som tam chodila pomáhať. Z balkóna som mala výhľad rovno do záhrady v nemocnici a tí ľudia tam, potrebovali viac, ako iba lieky. Dôležitejšie bolo pre nich byť s niekým blízkym, pochopenie a úprimný záujem. Pohľad do ich tvárí bol horší ako pohľad plačúcich detí. V ich očiach zhasínali plamienky nádeje a radosti z maličkostí.
Do nemocnice som chodila rada, najmä preto, aby som potešila tých pár smutných očí. S ľuďmi som sa rada rozprávala o ich trápení, nosila som im ovocie zo zelovocu a noviny zo stánku. Áno, boli aj takí, ktorí by zostali najradšej úplne sami, ale osamelých ľudí, ktorí potrebovali spoločnosť sa našlo omnoho viac. A plamienok šťastia ktorý sa im rozdúchal v očiach, bol najkrajšou odmenou, akou sa mi mohli odplatiť.
Juraj mal rakovinu. Keby nemal na sebe župan, myslela by som si, že je úplne zdravý. Tmavé, husté vlasy nosil rozstrapatené na hlave ako neposlušné dieťa, telo mal ako valibuk, dlane veľké a silné, ako horár. Vždy som ho videla iba z diaľky, z môjho okna. Vysedával vždy na tej istej lavičke, a vždy o rovnakom čase. Ale čo ma zaujímalo najviac? Prečo je tam vždy sám a čo mu prezrádzajú oči.
Juraj bol chronicky sám. Vyrastal v detskom domove a potom čo začal pracovať, našiel si byt v Trenčíne. Aby nebol sám, kúpil si rybku, vraj nie je taká náročná ako ženy. Rozosmial ma a zároveň potešil jeho optimistickými názormi. Po deviatich mesiacoch sme sa zobrali. Ľúbila som ho, no vydala som sa najmä preto, aby nebol sám a aby som aj ja mala pri sebe niekoho blízkeho, komu môžem plne dôverovať. Hoci som stále snívala o Adamovi, neverila som, že by sa ešte niekedy vrátil. A keby aj, už sme boli predsa obaja niekým iným. Juraj si ma získal svojim optimizmom, svojou láskou ku mne a ja som vedela, že musím byť s ním.
Po dvoch rokoch manželstva s Jurajom sa vrátil Adam. Myslel si, že som ešte slobodná. Keď ma uvidel v meste, rozbehol sa za mnou, objal ma a spontánne povedal, myslel som si že táto chvíľa nikdy nenastane. Chýbala si mi! Držal ma silno ešte chvíľu a potom mi pozrel do očí. Prečo si ticho? Spýtal sa. Nevedela som čo povedať. Po toľkých rokoch...čo som mala? Šťastná že ho vidím, smutná, že všetko je inak, ako som si kedysi vysnívala.
Juraj priniesol do môjho života veľa krásnych chvíľ. Prežili sme spolu 8 rokov. Chodili sme na výlety, do prírody, chytali ryby, spolu sme varili, upratovali, spolu sme robili všetko, až kým ma neopustil. Juraj umrel a s ním aj môj veľký priateľ a spoločník.
A Adam, o ktorom som snívala celé tie roky i počas manželstva s Jurajom, odišiel späť do Švajčiarska, oženil sa a moje predstavy sa rozplynuli.
Začala som chodiť opäť do nemocnice. No tento krát som nechcela byť ja sama. Nenašiel sa už ale nikto, kto by ma pochopil, vypočul či potešil. Boli tu totiž ľudia, ktorí mali svoje problémy a ja som s tými svojimi zostala celkom sama.
Utiahla som sa zo spoločenského života. Jediným spoločníkom bola rybka, ktorú som si kúpila, pretože mi pripomínala Juraja. Začala som chodiť do prírody, na ryby, no nič ma netešilo. Jediným potešením pre mňa sa stalo písanie. Do šuflíka si vkladám zošity s mojimi príbehmi, so všetkými krásnymi prežitými chvíľami, ale i príbehy ľudí, ktorých som stretla v nemocnici. Keď mi je smutno, prečítam si nejaké veselé príbehy, alebo spomínam na svoju mladosť. Len v poslednom čase sa čoraz viac vraciam k zošitu, do ktorého som písala, keď sa opäť Adam vrátil. Je tomu už rok. A práve pred mesiacom mu umrela manželka. Vraj bola chorá. Pochovali ju na rovnakom cintoríne, ako môjho muža. Myslí ešte vôbec niekedy na mňa?
Dnes som stretla Adama. Sedela som na lavičke pri hrobe môjho muža. Rozprávala som sa s Jurajom, pýtala som sa ho, aké to tam hore je. Chcela som byť s ním a umrieť. Už som nechcela byť sama. Po pol hodine si ku mne niekto prisadol. Bol to Adam. Keď som ho uvidela, po líci mi stiekla slza vďaky, smútku, nekonečnej radosti, výčitky, slza, ktorá znamenala všetko. Chytil ma za vráskavú ruku a povedal : už ťa nechcem stratiť.
